Zobrazujú sa príspevky s označením samurajský film. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením samurajský film. Zobraziť všetky príspevky

17 mája, 2010

Ichi







Původní název:
Ichi (2008)
Země:
Japonsko
Režie:
Fumihiko Sori
Obsadzení:
Haruka Ayase, Shidō Nakamura, Akira Emoto, Yôsuke Kubozuka, Takao Osawa

CSFD / IMDB


Ichi, ako napovedá názov je akýmsi prepojením na slávnu sériu o slepom samurajovi Zatoichim, s tým rozdielom, že hlavnou postavou nieje familiárny podsaditý chlapík, ktorého v 26-dielnej sérii stvárnil Shintaro Katsu, ale je ňou mladá dievčina s tvárou Haruky Ayase. Predstavenie tejto slávnej postavy ako ženy je zrejme najzaujímavejším prvkom filmu a tvorcom sa podarilo postave nielen vložiť všetky podstatné rysy ktoré Zatoichiho chrakterizujú, ale veľmi dôveryhodne vykreslili aj pozadie, ktoré plne odôvodňuje existenciu potulného majstra ako ženy.
Goze (doslovný preklad „slepá žena“) sa označovala organizácia slepých žien, ktorá mala svoje sídla vo viacerých mestách. Členky boli vychovávané a trénované ako hudobníčky či masérky a boli často vyhľadávanou zábavou bohatých pánov, kde ich pri rôznych príležitostiach obveseľovali svojim spevom a hrou na shamisen (japonský troj-strunový hudobný nástroj). V tomto spolku vládli prísne pravidlá a členky mali zakázané akokoľvek sa zapliesť do vzťahu s mužom. Porušenie tohto pravidla znamenalo okamžité vylúčenie.

Podobný osud postihol aj Ichi. Pri jednom vystúpení Goze v dome zámožnej rodiny padla do oka jednému samurajovi. Ichi nechceného nápadníka pri intímnom incidente zavraždí a je nútená zo spolku odísť. Začína jej vandrovný život a Ichi sa snaží nájsť muža, ktorý jej bol od malička ako otcom.
Ichi je ako postava v mnohom podobná svojmu slávnemu vzoru. Je to tuláčka, príležitostne sa živiaca ako muzikantka. Nepohrdne ani hazardom a vďaka svojmu citlivému sluchu a schopnosti vysledovať pohyb herných kociek občas ošklbe gamblerov v miestnej herni. Je to však omnoho mĺkvejšia postava, úzkostlivo si držiaca odstup, ukrývajúca v sebe nenávisť a nedôveru voči všetkému a všetkým. Naviac má ako žena často krát problémy s potulnými idividuami, ktoré v jej krásnej nevinnej tvári vidia ľahkú obeť pre svoje temné túžby. Beda však tomu, kto sa dostane na dosah jej meča, ktorý Ichi vždy pri sebe nosí ako nenápadnú tulácku paličku.

 
Film paralelne rozpráva príbeh dvoch postáv. Ichi na svojich potulkách stretáva dobrosrdečného samuraja Fujiharu (Takao Osawa), ktorý sa snaží pomôcť slepej žene, ktorá vymáha peniaze za svoje služby od potulných grázlov. Fujihara sa síce hrdo postaví na jej obranu, no koli jeho komplexu ktorý je v príbehu opísaný neskor, nedokáže ani vytiahnuť z pošvy meč. Ichi je však na blízku a špinavú prácu vykoná sama, pár bleskovými pohybmi svojho meča. Vďaka Fujiharovej neschopnosti film ponúka par úsmevných situácii. Dedinku, kde sa dej odohráva sužuje skupina banditov a vodca miestneho klanu, v domienke, že skupinku grázlov zlikvidoval Fujihara, mu ponúkne prácu. Fujihara lákavej finančnej odmene neodolá a aj s vedomím že zásluha mu nepatrí, prácu prijme.

Ichi a Fujiharu spájajú resty, ktoré obaja majú s minulosťou. Časom sa trochu zblížia a pomocou niekoľkých flashbackov sa dozvedáme čo to o ich minulosti. Podobne ako mnoho moderných samurajských snímkov (trilógia o chudobných samurajoch od Yoji Yamadu, When The Last Sword is Drawn, ale aj Kitanov Zatoichi), má tento film silný melodramatický prvok. Postavy sa potrebujú vyrovnať so svojou minulosťou a podarí sa im to iba vtedy, ak nájdu spriaznenú dušu, ktorej môžu dôverovať na toľko, aby sa jej mohli zdôveriť. Môžeme povedať, že melodramatický prvok charakterizuje moderný samurajský film. Ikeď v tomto prípade nieje použitý na vylíčenie rozdielov v spoločenských vrstvách (Yamadove filmy), či ako prostriedok na umocnenie doležitého historického okamihu (When The Last Sword is Drawn), ale je veľmi funkčným doplnkom klasickej žánrovky.
Tento film je potom predovšetkým čistou žánrovkov, ktorá svojou zápletkou príjemne pripomína filmy z pôvodnej série. Nevinný v núdzi, banditi okupujúci dedinu na čele s démonickým vodcom, ktorého tvár špatí nepekná jazva (Shido Nakamura) a slušné množstvo štýlovej akcie. Aj po akčnej stránke si film drží serióznosť. Akcia je natočená veľmi vkusne v duchu klasických chambara snímkov, doplnená o decentné množstvo cgi krvi. Neskĺzava tak k béčkoidným rúbaniciam, ktorých v posledných rokoch v japonsku vzniklo neúrekom.
Ichi je pomerne jasne prepojený na podvodnú filmovú sériu Zatoichi. Mladá Ichi je prenechaná do opatery spolku Goze starším mužom – slepcom, ktorého meno sa síce nedozvedáme, no vizážov i pohybom nápadito pripomína starého známeho Zatoichicho. Bezmenný muž sa z času na čas za Ichi vracia a zasvetuje ju do techniky boja so známym stick-sword. Koniec koncov aj meno hlavnej hrdinky je akousi zdrobneninou Zatoichiho. Či boli v rodinnom zväzku sa nedozvedáme, no to je dobre. Tvorci nám nechali priestor pre špekulácie a možno si otvorili zadné dvierka pre ďalšie rozvinutie tejto filmovej série.

Tento prerod Zatoichiho na ženskú postavu sa naozaj podaril a je tak plnohodnotným pokračovaním série.

Trailer:

12 mája, 2010

Hunter in the Dark







Původní název:
Yami no karyudo (1979)
Země:
Japonsko
Režie:
Hideo Gosha
Obsadzení:
Tatsuya Nakadai, Yoshio Harada, Kayo Matsuo, Kôji Yakusho, Isao Natsuyagi, Sonny Chiba, Eijirô Tôn, Tetsuro Tamba

CSFD / IMDB


Je rok 1784 a Japonsko je v dobách najväčšej temnoty. V šogunáte panuje korupcia a chápadlá yakuzy siahajú až k tým najvyšším hodnostárom. Bohatý štátnici likvidujú slabšie klany, bossovia bojujú o nadvládu v podsvetí a v tieňoch prebývajú nájomný zabijaci - roninovia, ktorý v tejto dobe naozaj nemajú núdzu o prácu. Hunter in the Dark je filmom v ktorom sú všetky postavy pohltené temnou dobou v ktorej sa nachádzajú. Ženie ich pud sebazáchovy, pomsta, túžba po moci. Rozdelenie na tých dobrých a tých zlých neexistuje. Každý vám bez váhania rozpára brucho, pokiaľ sa pripletiete tam, kde nemáte čo robiť.

 Hideo Gosha natočil temný, až noirový dobový snímok, kde príbeh vytvára prepletená mozaika charakterov, ktoré spája, ako napovedá názov, temný osud podsvetia, plného nájomných vrážd, intríg a túžby po moci. Každá z postáv, či už chtiac, alebo nechtiac je súčasťou tohto sveta . Jemne načrtnutá túžba po novom začiatku, ktorá sa ukrýva hlboko vo vnútri niektorých postáv (motív divokých husí, ktoré sa objavujú v  ich myšlienkach, ale aj ako výzdoba obydlia), je však sledom udalostí rýchlo potlačená do ústrania a v konečnom dosledku len umocňuje bezvýchodiskovú situáciu a udalosti smerujúci k neodvratnému konci.

 Ikeď postavy spája prostredie v ktorom sa nachádzajú (a tým aj prevažne negatívne vlastnosti) ich charaktery sú v skutku roznorodé. Film je hereckým koncertom, spájajúci jedny z najväčších hviezd japonského filmu. Gomyo (Tatsuya Nakadai) - elegantný a veľmi lišiacky boss, ktorý sa dokáže dostať z každej situácie, diabolský Shimoguni (Sonny Chiba) – vysokopostavený samuraj, ktorý na svojej ceste za mocou nemilosrdne likviduje aj vlastných ľudí, nemilosrdná zabijáčka Oren (Kayo Matsuo) – túžiaca po pomste, ktorá tak ako obľúbené nože používa aj svoju krásu, či Tanigava (Yoshio Harada) – tichý no smrteľný jednooký ronin, ktorý stratil pamäť a snaží sa nájsť svoju minulosť. Tieto, a mnohé ďalšie skvelé postavy a herci vytvárajú spletitý príbeh.

 Atmosfére a pomalému tempu podlieha aj obrazová a zvuková stránka. Film sa odohráva prevažne v noci, obrazu vládnu tiene a kamera sníma často detailné zábery na tváre hercov v ktorých sa neustále odrážajú myšlienky ako zloba, beznádej, strach, či zákernosť. O nenápadný, no veľmi silný hudobný podmaz sa postaral dvorný skladateľ Akira Kurosavu – Masaru Sato. 

 Striedma, no veľmi intenzívna a drsná akcia sa taktiež silno podpísala na atmosfére filmu. Hideo Gosha je nenadarmo označovaný za japonského Peckinpaha. Nieje núdza o useknuté končatiny, litre krvi a veľmi realistické súboje, kde sa mimo všetkých druhov katán používajú aj nože, či vrhacie dýky. Akčné scény niesú len povinnými stretnutiami nepriateľských zabijakov, ale sú veľmi funkčne zakomponované do deja. Tanigava, potom ako pri plnení zákazky v štýlovej scéne zmasakrovje početnú prevahu nepriateľov je v zápätí nútený brániť sa bez zbrane, keď ho zabijáčka Oren prepadne vo chvíli keď si unavený dáva kúpeľ. Lahodka.

 Hunter in the Dark je nielen fantastický reprezentant samurajského, či yakuzáckeho žánru. Je to masterpiece japonskej kinematografie, excelujúci po každej stránke. Je tak výnimočný, že si ho dovolím odporučiť nielen ľuďom znalým japonského filmu, ale filmovým fanúškom obecne.

Trailer:

23 októbra, 2008

Harakiri







Původní název:
Seppuku (1962)
Země:
Japonsko
Režie:
Masaki Kobayashi
Obsadzení:
Tatsuya Nakadai, Rentaro Mikuni, Tetsuro Tamba, Akira Ishihama

CSFD / IMDB



S príchodom éry Togukawa na začiatku šestnásteho storočia nastalo v japonsku obdobie mieru. Samuraj, to je predovšetkým vojak a tam kde je mier, vojak logicky nemá uplatnenie. Šogún sa začal zbavovať nechcených pánov niektorých klanov, aby si upevnil svoju moc. A zo samuraja bez pána sa stáva ronin. Práve preto v tomto období nastal obrovský nárast počtu roninov. Z hrdých samurajov sa stávali chudobný muži, ktorí sa často krát nedokázali postarať o svoje rodiny. Mnohí roninovia navštevovali domy bohátých pánov a vyžadovali, aby mohli u nich spáchať harakiri – samovražedný rituálny obrad, vďaka ktorému môžu zomrieť ako praví samurajovia a nemusia tak viesť chudobný úbohý život, ktorý je v rozpore s Cestou samuraja.



Nie všetci však chceli skutočne zomrieť. Mnohí dúfali, že touto cestou sa nad nimi bohatí páni zľutujú a príjmu ich do svojich služieb, alebo im venujú aspoň finančný obnos, ktorý by im pomohol zahnať chudobu. Práve tu sa začína strhujúca dráma, ktorá je drvivou kritikou vtedajšieho samurajského militaristického systému.

Motome Chijiiva, mladý ronin (Akira Ishihama) , príchádza pred dvere pána klanu Iyi s nádejov, že vďaka prosbe spáchať harakiri získa u pána milosť a dostane sa tak s pazúrov chudoby. Na boku má pripnutý bambusový meč, pretože ten skutočný bol nútený dať už skôr do zastavárne. Mladý muž však šťastie nemá, pretože krutý a neprajný člen klanu, Hikokuro Omodaka (Tetsuro Tamba), ho skutočne prínúti spáchať harakiri. Hikokurova krutosť ide až tak ďaleko, že prinúti Motomeho spraviť harakiri so svojim bambusovým mečom. Aj z pohľadu diváka je to scéna skutočne drsná a krutá. Hikokuro sa ponúkne, že bude mladému mužovi robiť kaishakunina (osoba, ktorá samurajovi zotne hlavu hneď potom, ako si rozreže brucho, aby tak oný samuraj zbytočne netrpel), a nechá ho trápiť sa dovtedy, kým sa mu skutočne nepodarí si brucho dreveným mečom rozrezať. Veľmi, veľmi drsné a kruté.
O nejakú dobu neskôr prichádza k dverám klanu Iyi ďalší samuraj. Hanshiro Tsugumo (Tatsuya Nakadai), ktorý má rovnakú prosbu. Hlava klanu Iyi, Kageyu Saito (Rentaro Mikuni), rozpráva Hanshirovi príbeh o nešťastnom mladíkovi a o tom, že tu sa nikomu žiadnej milosti nedostane. Hanshiro ho však utvrdzuje, že jeho zámer spáchať harakiri je neodvratný. Ako však dôjde k samotnému obradu, Hanshiro žiada, aby sa jeho kaishakuninom stal Hikokuro Omodaka. Ten však z nejakého dôvodu nieje prítomný. Pán Kageyu dá po Hikokura poslať a Hanshiro počas čakania rozpráva (pomocou flashbackov) svoj životný príbeh. A Divák začina zisťovať, že Hanshiro v sebe skríva omnoho viac, ako len túžbu po smrti.
Kobajashi nekritizuje samurajský kód ako taký, ale kritizuje ho ako prostriedok, ktorý využívala bohatá vrstva k tomu, aby sa zaň ukrývala. Prostriedok, ktorý využívala vo svoj prospech aj napriek tomu, že mnohí páni kód bushido sami porušovali. Táto myšlienka je zobrazená hneď v úvode filmu, kde vidíme honosné samurajské brnenie – symbol tradície, bushido, symbol Cesty samuraja. Toto brnenie je však duté, prázdne a hlavný hrdina ho zhodí na zem ako kus bezcennej rárohy.
Podobne ako v Kobajashiho Vzpoure (1967), aj tu je kritika založená na kontraste medzi dvoma spoločenskými vrstvami. Páni, ktorí určujú pravidlá a samurajský systém (a tým aj kód bushido samotný) využívajú vo svoj prospech, či dokonca aj pre svoje rozmary a potom trieda samurajov so svojimi rodinami, ktorí sú tomuto systému podriadený. Hlavný hrdina je práve členom tejto podriadenej skupiny, no je aj tým, ktorý sa proti tomuto systému vzbúri rozhodne sa vykonať pomstu. Pomstu voči nepráve a zneužívaniu moci, ktorá spôsobila utrpenie príslušníkom chudobnej vrstvy.
Príbeh tiahnu dopredu hlavne skvelo napísané a zahrané postavy. Slová hovorené kľudným, hlbokým hlasom Tatsuyu Nakadaja priam hypnotizujú, sadistický Tetsuro Tamba naháňa strach a pohľady pána domu Iyi (Rentaro Mikumi) v ktorých sa mieša pohŕdanie a neistota zanechávajú veľmi silné pocity. Snímok sa nesie v pomalom komornom tempe a je vystavaný na dialógoch, surovej, znepokjivej atmosfére naštartovanej skutočne drsným obradom harakiri. Akcia je skôr funkčným doplnkom slúžiacim k vyvrcholeniu celého filmu, no prevedená je skvelo. Kto hladuje po samurajskom súboji, bude uspokojený, pretože súboj Tatsuyu Nakadaja a Tetsura Tambu je skutočne dychberúco natočený a prevedený. Spravodlivo rozhnevaný Hanshiro s rozpaženou rukou v ktorej drží meč, vyzerá priam ako boh pomsty.


Ak sú medzi čitateľmi takí, ktorí zo samurajským filmom len začínajú, odporúčal by som im začať s ľahšími snímkami, ako je napríklad Kurosawov Sedem samurajov, či Yojimbo. V týchto snímkoch je viacej akcie, humor, a jednoduchšie sa tak oboznámite so žanrovými prvkami. Harakiri je naopak veľmi komorný snímok a začiatočníka by mohol odradiť. Ak si naopak tento film pustíte, keď už budete mať napozeraných pár samurajských filmov a budete oboznámený nielen zo žánrovými pravidlami, ale aj zo samurajským svetom ako takým, čaká vás veľmi silný, hlboký zážitok.
Trailer: